Muri a Tomi

 Ako sme sa našli

Bolo pekné nedeľné odpoludnie a tak sme sa rozhodli, že sa prevezieme na bicykloch po hrádzi pri Dunaji. Svietilo slniečko a bola to radosť oprieť sa do pedálov. Asi 12 km od domu, to je už celkom slušná vzdialenosť, sme uvideli mačku. Spala schúlená do klbka v tráve pod hrádzou. Zastavili sme a zavolali sme na ňu. Prišla hneď a ako prvé si ľahla na chrbát, chcela nám preukázať prítulnosť, a že ju máme hladiť. Tak sa nám zapáčila, že sme sa rozhodli ju zobrať so sebou. Najprv sme sa ale pobzerali, či by nemohla niekomu utiecť, alebo nepatrí niekde do blízkych domov. Na tej strane Dunaja ale žiadne domy niesú a najbližšie mesto bolo vzdialené 5 km. Mačičku sme skúšali naložiť do košíka na nosiči bicykla, ale po niekoľkých metroch vyskočila. Skúsila som si ju dať pod bundu, ale ani to moc nezabralo. Prejdených pár metrov, hop a už bola zase dole. Tak sme ju tam pozatiaľ museli nechať. Pokračovanie o tom ako sa nám nakoniec mačku podarilo priviesť až k nám domov sa dočítate v príbehu.

 Na rýchlo vybrané meno

O mačkách som doposiaľ vedela veľmi málo, poznala som len tie dedinské, tie som videla len niekde po dvoroch a mačacie mená ma moc nezaujímali. Každopádne som poznala univerzálne a najpoužívanejšie mená Micka a Murko. Z toho ma nejako napadla skratka MURI. Tak voláme nášho kocúrika a zjavne sa mu to jeho nové meno páči. Čo je naozaj zaujímavé, že od prvej chvíle počúva na meno. Zrejme sa tak nejako podobne volal. My sme nemali moc času na premýšlanie o mene.... Ale aj to sa stáva.

 V novom domove

Najprv náš kocúrik, pomenovaný teda Muri, hosťoval v kuchyni. Napapal sa, ono to vyzeralo, že asi nikdy nebude síty. Od prvej chvíle bol veľmi dobrý, ani nemňaukal, len keď som na chvíľu opustila kuchyňu, vždy sa pre istotu schoval. Hladala som ho a on, zalezený na kuchynskej doske, medzi mlynčekom a kávovarom. Možno sa spýtate, že ako to, že niekdo, kto nemá mačku, má doma konzervy pre mačky? V tom čase, na začiatku októbra sme mali doma totiž malých ježkov. Našli sme ich v záhrade, pod ľaliou si spravili hniezdo a z neznámych príčin mama ježková zmizla. Ale to je iný príbeh. Murkovi sme spravili postielku z kartónu a starého uteráku pod servírovacím vozíkom. To miesto si vybral sám, lebo sa tam cítil chránený a v bezpečí.

Takto vyzeral Muri, keď sme ho našli.

Post Skriptum 2. jan. 2007

Je to už viac ako rok, čo máme Muriho u nás, je to naozaj veľmi pohodový, prítulný a spoločenský kocúr. Nebojí sa návštev a narástol (do šírky). Vo vyhladovelom stave vážil 4 kg, teraz má 6 kg. To svedčí o tom, že je to veľký a krásny pán kocúr. Vôbec sa nám nezdá, že by bol nejaký starý, možno ho len veterinárka staro odhadla. Je pružný ako mačka, skáče dosť vysoko, šplhá sa po stromoch a má ešte vätčšinu zubov. Dnes žerie veľa granulí a tie mu robia dobre na zuby. Takto sa má náš Muri a panička by ho nedala,  lebo ju pekne zohrieva v noci v posteli.

Post Skriptum 3. marca 2010

Kocúri sa majú fajn a od augusta 2009 majú aj novú kamarátku mačičku Mimi narodenú v máji 2009. Je zachránená z ulice. Je čierno biela krásna a veľmi milá a nežná. S kocúrmi sa spriatelila a hrajú sa spolu, je sterilizovaná a očkovaná.